slaby1

Cicero:   Štát je vec verejná (res publica), ktorá vzniká v dôsledku družnej povahy ľudí. Štát tvoria občania spojení právami, povinnosťami a spoločenským záujmom o dosiahnutie všeobecného prospechu. Na udržanie štátu je nevyhnutná politika (v zmysle sapientia), usmerňujúca činnosť štátu, aby nedal prednosť bezpráviu a dočasnému prospechu pred spravodlivosťou.

Ľudská spoločnosť sa údajne vyvíja stále k lepšiemu. Je možno na mieste otázka, či naozaj .

Už v hlbokom stredoveku bolo dobrým zvykom odvádzať zemepánovi  desiatok , na požiadanie bojovať za jeho záujmy s inými zemepánmi a kde tu sa nechať  vytrieskať na dereši. Nehovorím, že to bola idyla, ale poddaný aspoň vedel,  na čom je. A  naviac  – zemepán sa o neho v prípade núdze postaral.  V prípade napadnutia iným zemepánom mu napríklad umožnil ukrývať sa  za hradbami jeho hradu. Isteže   to nerobil z lásky , ale hlavne preto, lebo vedel,   že  z jeho práce  vlastne žije.

A ako sme  na tom dnes?  Už nemáme zemepánov / aspoň nie oficiálnych/ –  dnes máme štát, nie sme poddaní –  sme slobodní občania. Už neplatíme desiatky  – dnes platíme dane, dnes už nebojujeme za jedného zemepána – dnes naši občania  /vojaci/ bojujú  v cudzej zemi /prepáčte neviem za čie záujmy, ale určite je to na základe rozhodnutia štátu/.

A čo náš zemepán – pardón –  Štát?

Človek by očakával, keď odvádzame omnoho viac ako desiatok, že aj s ohľadom na vývoj spoločnosti k lepšiemu, bude aj starostlivosť väčšia. Pozrime sa, čo sa deje v praxi.

Najlepšie to človek pocíti, ak je v núdzi – napríklad pri snehovej kalamite, následnej ľadovej povodni, prosto pri živelných pohromách. Tu sa dozvie, že štát mu síce pomôže, ale nie vždy hneď, nie vždy dostatočne a skoro nikdy zadarmo. Potom mi  napadne taká kacírska myšlienka  – čo sa stalo s vývojom k lepšiemu?

Je  úplne jasné, že pomoc pri živelných pohromách nie je jednoduchá, ani lacná. Sám si človek proti obrovskej sile živlov nedokáže pomôcť.  Ale veď práve preto vlastne platíme štátu dane, aby nám v týchto krízových situáciách  podal pomocnú ruku, aby nás – obrazne povedané –  pustil za hradby, ktoré za naše dane vybudoval !

Ak sa predsedníčka vlády vyhovára  pri snehovej kalamite na prednostku obvodného úradu, na starostov atď.  – prepáčte – to občanom nepomôže.  Krízovú situáciu treba najprv vyriešiť , a až následne  „po boji“  detailne rozanalyzovať správnosť postupov a prijať opatrenia, aby sa terajšie chyby v budúcnosti neopakovali.

Máme dostatok odborníkov, krízový manažment sa prednáša na vysokých školách, máme Komplexný záchranný systém, máme Záchranné brigády HaZZ.  Len sa mi vidí, že naozaj –

Ryba smrdí od hlavy .

Viete,  v minulosti  som  pôsobil  v systéme Civilnej  obrany  a aj keď sme nemali dnešné počítačové  ani technické vybavenie, mali sme niečo, čo podľa mňa dnes chýba a je do veľkej miery príčinou  neskorých a neúčinných zásahov pri riešení krízových situácií. Mali sme vybudovaný účinný systém s jednoznačne stanovenými právomocami , povinnosťami a zodpovednosťou na každom stupni verejnej správy. Dnes  sú povinnosti , právomoci  a zodpovednosť  „ umne prerozdelené“, medzi niekoľko ministerstiev, štátnych podnikov, súkromných spoločností, tretí sektor a ja neviem, ešte koho. Konečným výsledkom je to, že každý presadzuje svoje rezortné  záujmy a zbavuje sa zodpovednosti za chyby  poukazovaním na druhých.

Potom sa môžu chlapi na snežných pluhoch, sypačoch a na oprave mostov,  pri ozajstnom výkone prvoradých záchranných prác aj potrhať. Ak nie je dopredu – v čase pokoja – vypracovaný jednoznačný a účinný systém záchranných zásahov s presne určenými zodpovednosťami, kompetenciami a určenou podriadenosťou nedá sa nič na mieste aj pri najlepšej vôli  robiť.

A toto je , podľa mňa hlavná úloha štátu:

–  Vypracovať konečne s účasťou odborníkov z vedeckých ústavov, z praxe, z tretieho sektora  takýto ozaj reálny  „Jednotný záchranný systém,“ , na jeho základe potom

– „Manuály pre činnosť na všetkých stupňoch  verejnej správy“

–  Stanoviť presne kompetencie , povinnosti a zodpovednosť.

–  Namodelovať optimálne postupy – veď to všetko predsa vieme!

Verte mi, v krízovej situácii nie je čas na vymýšľanie, experimentovanie – všetko sa musí dopredu premyslieť , pripraviť a nacvičiť a materiálne aj personálne zabezpečiť.

V krízovej situácii sa musí konať!

Tejto povinnosti sa štát  nikdy nemôže zbaviť !

Čo takto porozmýšľať  o podpredsedovi vlády pre riešenie krízových situácií ? V rámci Európy aj sveta je veľmi mnoho štátov, ktoré riešeniu ochrany majetku, zdravia a života občanov prikladajú omnoho väčší význam ako my. Veď napokon v uplynulom týždni bola v Európe  na návšteve osobitná zástupkyňa generálneho tajomníka OSN pre znižovanie rizika katastrof.

Záverom chcem Vám všetkým pripomenúť mužov a ženy, čo aj teraz, keď my ostatní spíme, sedíme pri televízore, popíjame kávu – v mrazivej noci prerážajú kryhami zahatané potoky, odčerpávajú vodu z pivníc a vynášajú na rukách starenky z ohrozených domov, na tých, čo už dve – tri noci nespali, nemali teplé jedlo a už si necítia omrznuté ruky a nohy – spomeňme si na nich a pomodlime sa spoločne ,aby ich šťastie neopúšťalo, aby im vydržala sila a aby sa všetci zdraví vrátili k svojim rodinám.

Jano