slaby1

Takto pred dvoma rokmi som napísal krátky blog ako spomienku na obete Leningradskej blokády. Dnes je opäť výročie . Už sedemdesiate druhé. V našich médiach som márne hľadal čo i len krátku zmienku.

Nemienim ich kritizovať – je to zrejme zbytočné. Asi majú iné „priority“. Nikoho nechcem ani poučovať, ani presviedčať. Iba pripomenúť. Preto v svojom dvojročnom blogu zmením iba počet rokov.

Dnes je to 72 rokov, ako bola prelomená blokáda Leningradu.

Chcem to iba pripomenúť.

 Nie výročie, ale ľudí, ktorí za nepredstaviteľných podmienok vtedy, v Leningrade umierali.

 Mal som pripravené údaje o počtoch mŕtvych, fotografie, údaje o dávkach chleba na deň…

Všetko som zahodil.

To je iba štatistika – to je obludné, ak čo len na jednu obeť fašizmu budeme pozerať ako na číslo v zozname mŕtvych !

Ilja Erenburg v jednej zo svojich kníh /myslím že to bola „Deviata vlna“/ ústami jednej z postáv hovorí:

Pak jiní slunce spatří

A budou pět a pít

Snad nevspomenou ani

Jak nám se chtělo žít…

Tieto verše si pamätám v češtine. Nechcel som ich neumelo prekladať. Ale, veď na jazyku nezáleží.

Prosím Vás, spomeňme si, ako sa im všetkých chcelo žiť!

Ja si teraz vypočujem Šostakovičovu „ Leningradskú“  – aby som nezabudol…

Na tých, čo sa im  TAK CHCELO ŽIŤ!

Večnaja pamjať                                                   Jano