slaby1

Pomenovanie „Ikona amerického letectva“  použil v propagačnom článku autor, ktorý je zjavne nadšeným obdivovateľom tohto druhu vojenskej techniky.  Z článku som pochopil, že máme obrovské šťastie, že môžeme tento stroj opätovne privítať a obdivovať na Medzinárodných leteckých dňoch na letisku v Sliači. Autor v článku uviedol aj niekoľko základných technických údajov ako dolet , rozpätie krídel a nosnosť „širokej palety konvenčných zbraní – až 32 ton“. Napísal  niečo málo aj o histórii nasadenia B – 52 v rôznych „operáciách “  v 90. rokoch.  Zrejme nechcel B – 52 prechváliť, tak skromne zamlčal jeho azda najväčšie nasadenie v „operácii“ – Vietnam .

Od júna 1965 až do augusta 1973, kedy operácie skončila , B-52  uskutočnili 124.532 vzletov, počas ktorých úspešne zhodili svoju záťaž na cieľ. V týchto rokoch to bolo spolu 7 508 884 ton výbušnín. Údajne celkovo bolo na Vietnam zvrhnutých trojnásobne viac ton bômb ako v celej Európe počas Druhej svetovej vojny.

Okrem výbušných bômb boli na Vietnam zhodené tony  napalmových bômb  a milióny litrov chemikálií, vrátane neslávne známeho herbicídu Agent Orange.

Dioxín použitý v Agent Orange presiakol do pôdy a vody, a dostal sa do potravinového reťazca. Týmto spôsobom sa prenáša z matky na plod v maternici. Vo Vietname  aj teraz poškodzuje zdravie vnúčat obetí vojny.

Správa uverejnená v roku 2003 uvádza, že 650,000 ľudí vo Vietname stále trpí chronickými ochoreniami v dôsledku chemických látok zhodených na zem počas vojny. Odhaduje sa, že 500.000 ľudí vo Vietname zomrelo na následky zdravotných problémov spôsobených použitím týchto chemických zbraní.

V tejto obludnej štatistike by bolo možné pokračovať až nepríjemne dlho. A číselník s údajmi o zabitých ľuďoch pomocou B-52 sa stále točí.

Nie, nejdem zatracovať lietadlo. Nie, ani B – 52 , napriek všetkej novo inštalovanej elektronike,  nemá vlastný mozog, nemá srdce. To by, ale mali mať ľudia, čo ho zostrojili  a čo ho používajú.

Je strašné, že niekto dokázal na ospravedlnenie zabíjania ľudí vymyslieť a vysloviť v súvislosti s iným bombardovaním na inom mieste nášho sveta slovné spojenie „humanitárne bombardovanie“. Zamyslite sa, prosím, nad morbídnou absurditou spojenia dvoch tak významovo odlišným slov,  Humanizmus a Bombardovanie.

Takže na leteckom dni obdivujme techniku, híkajme / či vlastne po novom wau-jme/, iba sa radšej nepýtajme, na čo bola a je táto technika požívaná.

A k tým americkým chlapcom, čo s ňou priletia –  nuž čo,  sú vojaci a majú svoje rozkazy, ale určite by sme ich radšej na  našom krásnom Slovensku privítali inak.

Akosi sa v poslednej dobe stáva nepríjemným zvykom navštevovať Slovensko v opancierovaných vozidlách s trčiacimi hlavňami a nazývať to presunom a cvičením . Bežne  každá armáda pri presunoch techniky využíva istý stupeň utajenia. Sú to presuny v noci , obyčajne po železnici a so zakrytou technikou. Vojaci už od svojej podstaty veľmi radi všetko taja – aj to čo všetci vieme. Iná situácia je pri vojenských prehliadkach, kde sa armáda chváli svojim občanom aká je dobrá a pripravená a odkazuje svojim potenciálnym protivníkov – aha my sme silní – daj si pozor. Možno si niekto myslí, že my Slováci, potrebujeme pre pocit šťastia, civieť v nemom úžase na cudziu vojenskú techniku na našich cestách. Tuším že nejaké záväzky pre nás vyplývajú z členstva v NATO. Ale pokiaľ viem, sme v NATO rovnocenní  partneri a naše cesty sú stále prioritne určené pre civilnú prepravu osôb a tovarov. Nie , nechcem vyvolávať hystériu, iba si myslím, že aj taký presun sa dá zorganizovať menej teatrálne. Pravda, ak ide naozaj iba o presun a nie o vojenskú prehliadku, teda – demonštráciu sily.

Jano