slaby1

     Niečo podobné si v týchto dňoch zrejme môže pospevovať iba jeden z kandidátov na prezidenta SR. Zo všetkých strán sa vyrojili húfy  snaživých politických drevorubačov,  ktorí nehľadia naľavo ani napravo. Chcú len rúbať a rúbať. Samozrejme všetci do jedného.  Na Slovensku nič nové – rúbať do druhého. V týchto chvíľach dokážu tradičnú a tak obľúbenú  „tebakritiku“,   použiť ako osvedčený nástroj na presvedčovanie o svojich kvalitách. Veď,  to je najjednoduchší postup. Nepovedať v čom som ja lepší, ale donekonečna dokazovať, že ten druhý je najhorší.

Voliči rozhodnú

     Demokratické voľby sú vlastne istým druhom výberového konania. Kde uchádzačmi o funkciu sú kandidáti na prezidenta a výberovú komisiu tvoríme my všetci  – ktorí chceme voliť.

V bežnom výberovom konaní  uchádzač nájde ponuku na funkciu o ktorú sa chce uchádzať  a v prvom rade pošle svoj profesijný životopis. Komisia si potom zavolá a vypočuje uchádzačov, ktorí  spĺňajú všeobecné základné podmienky. Samozrejme v každom  štandardnom výberovom konaní platia určité , možno nepísané, pravidlá :

–          Uchádzač má hovoriť o sebe , predkladať svoju predstavu rozvoja spoločnosti a obhájiť ju pred komisiou

–          Nie je možné postaviť svoju prezentáciu na ohováraní ostatných uchádzačov – toto by komisiu vlastne ani nemalo zaujímať

–           Uchádzač  hovorí sám za seba – nemá hovorcov,  lobistov, ktorí presviedčajú komisiu

Ako je u nás zvykom, je  na tomto prezidentskom  výberovom konaní

niečo zvláštne v štáte Slovenskom.

     Oficiálne volebná kampaň ešte ani nezačala, ale niekto sa už pred štartom , športovo povedané, ulial. Takto predčasne odštartovali  novinári, politológovia a niektorí  politici. Nezačali však s kampaňou, ale s antikampaňou.  V podstate ide zväčša o sprosté ohováranie, vyťahovanie poloprávd a ich neustále opakovanie.. Do istej miery viem pochopiť novinárov – je to ich práca, za ktorú sú platení. Na druhej strane však  práve to slovíčko „platení“  mi hovorí o stupni  ich nezávislosti.  To isté sa dá vo veľkej miere povedať aj o väčšine politológov.  Možno aj podľa toho, kde svoje platené komentáre uverejňujú.

     Najhoršie z tohto posudzovania vychádzajú niektorí kandidáti. Myslím tí, ktorí nehovoria nič dobré o sebe, ale všetko najhoršie o tom druhom. Samozrejme všetci o tom istom, ako by sa dohodli. Niektorí kandidáti zjavne išli do volieb iba pre to, aby mohli žlčovito vykríkať a liať vedrá špiny na toho jedného. Nepočujete od nich ani slovka o tom ako si oni predstavujú prácu prezidenta, jeho prínos pre ľudí. Veď aj načo. Ich úloha je zrejme iná.

     Samozrejme sú aj politici, alebo ex-politici, ktorí cítia morálnu povinnosť si tiež zaťať. Tak ako bývalá premiérka , pre ktorú nie je problém  v rozhovore najprv povedať, že :

 „Mnohých kandidátov na tento post naozaj aj osobne poznám, a preto by ten môj postoj bol veľmi, veľmi osobný. Slušnosť mi hovorí, keďže sa neviem odosobniť, že sa k tomuto spektru kandidátov nemám vyjadrovať“

a hneď na to, zrejme už bez slušnosti:

 „Pre mňa jeden z kandidátov, pán Fico , je neprijateľný z dôvodov jeho štýlu, formy politiky, agresívnej politiky, a preto, že som presvedčená, že typu občanov ako som ja nie je schopný povedať pardon a podať ruku“.

Tak sa mi vidí, že tu sa do výrokovej logiky pani ex premiérky  zamotala nejaká chybička.  Hlavne, keď sa hneď v ďalšom rozhovore dozviem že:

 „Pre tieto dôvody je to kandidát, ktorý nemôže mať nikdy podporu demokraticky zmýšľajúcich občanov a je to navyše politik, ktorý výrazne rozdeľuje spoločnosť. A to by prezident nemal.“ 

Všimnite si znova a tentoraz dokonca v jednej vete. Najprv sama rozdelí  občanov na demokraticky zmýšľajúcich a tých druhých,  podľa toho koho volia, a rovno z rozdeľovania spoločnosti obviní Roberta Fica.

     Ak toľko novinárov, politológov a politikov  sa dlhodobo  snaží, aby občan vo voľbách volil podľa ich priania, tak za tým niečo musí byť!

 Keď odrazu  „všetci píšu jedným perom“ obyčajne sú za tým nejaké panské huncúctva, na ktoré máme my naletieť. A čím viac kričia, tým je to zrejmejšie.

 Veď oni sa nestarajú  o nás, oni sa starajú v prvom rade a vždy len o seba!

Nuž a práve pre to,  pán Fico, ak sa dá spomeňte si aj na záver piesne z nadpisu tohto článku :

„ Nebojím sa jeden, čo vás bude sedem

  Ak vás bude dvadsať, budem sa obracať „

                                                                                          Jano