Myslím, že je zbytočné rozoberať teraz dôvody jej umiestnenia v pretekoch na 15 km. Je zaujímavé, že aj keď nám Nasťa získala olympijské zlato /viac sa snáď ani nedá/, predsa sa aj vtedy našli ľudia, ktorí cítili potrebu kopnúť si do nej. Boli to síce hlavne novinári, ale koniec koncov aj oni sú snáď ľudia. /cha-cha!/
Odhliadnuc od niektorých reakcií vyvolaných nepresným prekladom jej vyjadrenia pre novinárov, je tu niečo, čo mi vadí omnoho viac.
Tá naša večná snaha hodiť vlastné neúspechy a životné zlyhania na niekoho iného. Bežne sú terčom politici, rôzne rýchlo kvasené celebrity, účinkujúci v reality show a iné trápne postavičky z nášho verejne prepieraného života. Tu je to snáď aj na mieste, ak sú oni ventilom – nám to pomôže a im neuškodí. Mnohé z útokov nepochopia a niektoré kritické hlasy berú ako dôkaz svojej výnimočnosti. Zrejme jediný. Ako hovorím, naša averzia voči nim je pochopiteľná. Sú to ľudia, ktorí nedávajú nič, iba chcú všetko, všetko zožrať! Moje, tvoje, naše. A potom sa ešte takýto prežratí, s prisprostastými úsmevmi , predvádzajú celému národu. Aha, ako sme vás ogabali, a teraz nás obdivujte a záviďte nám.
A čo Anastázia Kuzminová?
Čo nám zobrala ona, v čom nám klame, v čom sa nám vysmieva?
Nič nám nezobrala. Zobrala snáď iba sebe, svojej rodine. Tie hodiny, dni a týždne tvrdých tréningov. Závody ďaleko od rodiny, od svojho syna. Nuž, ale dala sa na boj tak bojuje. Za to by sme ju mali skôr obdivovať. Verte, nie je jej, čo závidieť. Videli ste jej tvár aj v tom zlatom finiši. Videli ste tú bolesť ? Áno vrcholový šport bolí, víťazstvá sú do veľkej miery vykúpené obrovskou bolesťou. A my pohodlne rozvalení v kreslách pred televízorom, vďaka nej odrazu odhadzujeme svoje pivné pupky, vystierame zohnuté chrbty, a aspoň na chvíľu, spolu s ňou letíme víťazne do cieľa. Slovenskóó!!!
Vtedy si v kútiku duše spomíname na svoje detské sny, na ciele, ktoré sa nám nikdy nepodarilo dosiahnuť. Možno z lenivosti, možno pre nedostatok talentu, možno pre tisíc iných dôvodov, ktoré sa nám v živote akosi pritrafia.
Ale nie je to dobrý pocit, že sa to vlastne dá?. Že to ktosi dokázal? Že ona Anastázia Vladimírovna Kuzminová dokázala ísť za svojim detským snom a napriek všetkému je dnes olympijský víťaz. Alebo sa snáď nazdávate, že ona toto všetko dosiahla, akoby mávnutím čarovného prútika?. Nie, Harry Potter – a to už je nejaký čarodejník- tiež nedostal nič zadarmo. Čo my vieme, koľkokrát v živote ju neúspech, prehra, zranenie odrádzali od jej cieľa. Koľkokrát sa jej ukazovala tá ľahšia pohodlnejšia cesta životom.
Každý z nás si tým prešiel . Všetci vieme ako trpko chutí prehra. No a táto mladá žena mnohé z toho o čom sme my snívali prosto dokázala.
O to viac ma škrie, že práve na nej sa ideme za tie svoje „ životy tak trochu pobabrané“ vyvŕšiť.
Skúsme to zobrať z tej lepšej stránky. Skúsme, aspoň na chvíľu byť citliví, dobroprajní a nezištní, ako v mladosti. Skúsme si od nej zobrať to, čo nám tak pokorne dáva. Myslím, že úplne stačí, ak nás jej víťazstvá tak obyčajne potešia . Drinu a bolesť si necháva pre seba, nám dáva krídla svojho víťazstva.
Veď v jej výraze v tvári, v jej staro ruských poklonách, v jej slzách, na nás dýchne úprimne podávaná ruka citlivého dobrého človeka. Ak to cítime a vidíme , tak to znamená,
že dobrý človek ešte žije aj v nás.
Ďakujem Nasťa !
Jano